Onehdá sme v traileri na Nolanovu Odysseu riešili emócie vo filme a tak ma napadla otázka. Aký film vo vás v poslednej dobe vyvolal emócie? Za seba môžem povedať že naposledy ma po emočnej stránke prekvapivo asi najviac emočne zasiahla... Fantastic 4: First steps.
Mám rád príbehy o superhrdinoch. Je tam za mňa skvelý koncept kedy sa "normálny človek" ktorý do vtedy žil bežný život stane de facto polobohom, ktorý musí prekonávať nepredstaviteľné prekážky. Alebo opačne, poloboh sa musí naučiť byť zároveň aj človekom. Fantastic 4 obsahuje presne obe stránky tohoto konceptu ústredná rodina funguje vo svojom mikrovesmíre po jednej stránke ako polobohovia, šampióni svojho sveta. No zároveň si zachovali ľudskosť.
Pascalov Reed krásne ukazuje ako na jednej strane je vždy ten najmúdrejší, no no zároveň je vidieť ako ho vnútorne deptá vždy kalkulovať aj s bajhoršou variantou. Sue "dokonalá žena a vzor celej planéty " sa stala zaroveň matkou a je zrazu nutená možno urobiť ultimátnu sofiinu voľbu. To všetko v optimistických farebných kulisách retro futuristickeho dizajnu. Ben azda jedna z najviac rozpoltených postáv bojujúci svoje vnútorné vojny zúfalo sa snažiaci aby ho ľudia vnímali ako Bena a nie len ako the Thing. Priznám sa že v scéne v raketopláne kde to bol zrovna on kto po pôrode ako prvý vo svojich kamenných rukách držal čerstvo narodené dieťa som mal slzy na krajíčku. A jemný nenápadný odkaz na pražského golema v synagóge je fajn bonus. A Johny. Bolo by jednoduché z neho spraviť jednoducho horiaceho sex idola. No jeho dejová linka a jej záver s "Now you take him to my world! To my family !Za doprovodu Giachinovej hudby to bola pre mňa čistá husina.
A do toho vlastne aj ten Galactus. Iste môžeme ho vnímať ako záporáka, no nie je vlastne aj on v podstate obeťou svojho vesmírneho hladu, osamelou bozskou entitou ktorá sa iba snaží zbaviť svojej kliatby? Netvrdím že to je perfektný film a je mi jasné že ako fanúšik čo tie postavy dobre pozná už zo seriálov a komiksov mám trochu výhodu. No bavilo ma to a stále tvrdím že keby Disney filmu nechal ešte plus minút aby každá postava mala aspoň päť minút na "dialógy" mohla to byť pecka.
Film a emócie
|
reagovat
|
- Cronin za 4/5, remake 2/5 a fakt jsem se těšil (v době uvedení jsem byl zrovna v Anglii, koupil jsem si Empire a Total Film, kde tomu dávaly xxx stran, trailery se mi líbily). Ale řekněme, že Necromicon touží po tom, abych si to aspoň jednou ještě pustil. To už jsem tu někdy myslim psal - jak v ČR vyšel původní film na blu a poštou mi omylem poslali blu Alvareze. Pak to poslali správně a remake zpět nechtěli, takže si to chci fakt takhle po letech zkusit pustit. Mně asi vadí ... proto mě třeba u Terrifiera spíš fascinuje ten příběh za oponou, to vydupání si bijáku - dnes už série - ze země, to mě fascinuje víc, než ty filmy samotné. Brutalita v hororech ok, ale za mě by tam mělo bejt „něco navíc“. To něco, proč je pro mě Evil Dead srdcovkou. Ten naprosto šílenej zápal nápadů - ne dodat něco brutálního, ale zároveň nejen tím, kam dáš kameru, co použiješ za zvuky, to vytvoření dojmu „Sakra, to jsem nikdy neviděl!". Ekvivalent toho dávnýho, dětskýho úžasu, když jsem to viděl poprvé, takový to: „Páni ... a tohle jako ve filmu jde udělat?"


